Tlak v lupeňoch z vosku,
stopy vody na povrchu,
zhnitá túžba po bozku,
tiene živice na jej tele.
Tvrdá a pevná kráska,
čierna, neprípustná kvetinka.
Tlačiaca sa vráska,
bez chuti a bez vône – malina.
Je tam sama.
Len tlak, napätie a sloboda,
žijú v jej žilách.
Silná nádhera.
/23.10.2014, Ulm/
Kaliopky, červeno-biele káro a na čiapke veľký brmbolec trasúci sa ako kohútí chocholec, vtedy 120-tka bola ešte fáro. Detské očká ako zrnká kávy, smiechom divnú radu prehĺtali. Ževraj človek by mal po chodníku kráčať rád, ževraj ten najlepší je práve garád. A na chrbte hnedá aktovka s oranžovým kolieskom ako žiarovka. Smiala som sa popod fúz, ťahala fantáziu za motúz. Obtrhané rifle pokrčené a na bunde jaternice natlačené. A na čiapke taká huňa, jak keby ma naháňala ruská zima. Kučeravé myšlienky, natočili spomienky. Ževraj človek by mal po chodníku kráčať rád, ževraj najviac naučí práve garád. Spomínam si na tú radu nanovo, v taške nesiem najnovší model lenovo. Usmievam sa popod fúz, teraz ťahám realitu za motúz. /20.11.2011/
Vlastnému srdcu sľúbi prísne, že naň nedopustí ani kúska trýzne. Potom nevidí, necíti a mračí sa, keď iná duša zblúdi sa. Tvrdohlavá je ako ten baran, kožu má drsnú a tvrdú ako varan. Len s korunou na hlave sa ukazuje, v šatách z večernej hmly utkaných pózuje. Túži nakresliť úsmev na úprimnej tvári duše jednej, necíti však bolesť vlastnej zlomenej ruky biednej. /8.11.2011/
Horšia než vymyslená, od kosti zanesená. Už prestretý je stôl, vôňa chleba rozlieva sa navôkol. Už sviečky sú zapálené, len tvoje ruky sú zamrazené. Celým svojím bytím vieš, že dotknúť sa ho smieš, ale ani brvou nepohneš, ani hláskom nemukneš. Tých slaných sĺz pôvodca, dáva červenú akoby bol rozhodca. Čakáš, kedy prejde čas, hltáš zemský prach ako taký plaz. Dusíš sa, tíšiš hlas, mrvíš sa, strácaš čas. Skľúčenosť sa prebúdza, rastie ako plodu hľuza. Pohladiť si mal chvíľu, vytvoril si však ranu divú. Horšia než vymyslená, z duše nenávidená. /24.10.2011/
Mám chuť ťa stískať, mám chuť sa hrať, nechcem sa líškať, chcem sa len smiať. Horúci čaj, do rúk mi daj. Horúca chvíľa - - ďaleká míľa. Túžba sa dotýka, predstava sa vymyká. Modrá ruža je silná, rozhodla sa byť neoblomná. Chvíľa je stratená, nedá sa vziať, preto je nádejná, človek sa naučí rozmýšľať. Mám chuť ťa stískať, chuť spievať mám. Mám chuť si pískať, chuť dýchať mám. Úžasná viera je v nás, zhoďme zo seba ten čierny plášť. Začarované oči, nech sú výrom temnej noci. Nech drevo rozvoniava lesom, nech ruža kvitne s noblesou, nech tŕne stanú sa tupými, by sme sa my mohli stať vernými. Myšlienky sťaby ľalie, city ako sklíčka, nech viac nie sú pálivé tvoje bozky na líčka. Mám chuť ti kývať, pokojne si zívať. Mám chuť len tak kráčať, krajší deň úsmevom začať. /23.10.2011/
Vykračuje si mysľou chudá myšlienka, otláča na svoje kamarátky znamienka. Potichúčky čupne si ona do šuflíka, čaká, kým si dievočka dá šlofíka. Čaká a sníva. Sníva o slame, pevnej a zdravej - takej, čo sa nikdy nezláme. Keď pravý čas myšlienkin nastane, ona vo sne dievočky hrá sa na hranie. Šramotia kľúče, počuť kroky bieleho jazdca, zamkol myšlienku v šuflíku noci strážca. Usmeje sa - na rukách obruče. Zomiera - letí do teplej náruče. Keď žltý trpaslík ovoril dievočke oči, hľadela zrkadlu zoči-voči. Znamienka myšlienok sa úzko spojili, dievočke cestu k poznaniu vytvorili. /20.10.2011/
Voňavá trávička,spletité chodníčky, zamkla dušičku medzi kríčky. Hlboká studňa daní nečakaných, pohltila nádej ľudí malých. Jak červené hrušky plné šťavy, ich túžbu odniesli hrby ťavy. Akoby sa dotýkala kráľovej čaše, otvorila srdce z mramoru - to vaše. Z neho hľadí šedivé drodné svetielko, poletuje zo strany na stranu ako také šidielko. Upotené mýka sa, lúče stískajú mu putá, cestu do neba v krvi natlačenej kutá. Som pokorný pán alebo mocný sluha? - - šeptom akoby vkročila do srdca dúha. Spadla opona - roztrieštili sa putá, tancuje si sladká jahoda v bielom obutá. Vystrojila hostinu pre prepustenú dušu. liečivú kašu natrela na ranu vašu. Vedro dokonalej plnosti pred tou studňou stojí, láska ľudí veľkých aj vieru v diamant vystojí. /13.10.2011/
Myseľ sa na tisíce kúskov roztrieštila, do temného kabáta sa duša zabalila. Uzučká cestička - spadnem,utopím sa. Malička izbička - zaspím, udusím sa. Srdce tlčie ako kostolné zvony, oči hľadia akoby ich pristupili slony. Znásilnené myšlienka - zakričím a skryjem. Prekliata spomienka - zabudnem a zomriem. Duša si obočie upravila, smelo do rýchlika nastúpila. Oprášim kolená - zázračné more. Usmejem sa - zdvihnem hlavu hore. /7.9.2011/
Narodil sa stromček malý, chudý, bledý, celý ustráchaný. Mláďa malé - ruky popraskané, cit strácajú jeho dlane. Pochovali ho už zaživa, iba jeho matka verila. Modlila sa zo srdca k sv.Rite, vypros môjmu synovi dlhé žitie, zachráň jeho lístky ubiedené, oživ jeho korene zamrazené, nech vlahu z pôdy nasajú, nech jeho vetvy životom jasajú. Korienky sa v pôde zmáhajú, lístky zelenú farbu chytajú. Záhrada medzi živými dieťa víta, vďaka za nemožné Tebe sv.Rita. /7.9.2011/
Kvapka krvi červenej, spadla z lásky od Boha. Kvapka slzy slanej - - našej Matky pokora. Potoky krvi, potoky sĺz, v ťažkej chvíli Matka naša neopusť. Pokoja vlny, vlny lásky, Božia milosť – duší klásky. Prebodnuté srdce, tŕňová koruna, biedna duša kúsok lásky uvinula. Kúsok lásky zo srdca – kúsok vďaky človeka, všetko vidí prozreteľnosť Božia odveká. /25.8.2011/
Eevka´s blog 