Šuhajova obyčaj

Zelený les, zelený háj,
vykračuje hore brehom šuhaj.

Vietor šumí, potôčik žblnká, 
prebehla okolo šuhaja srnka.

Smelo kráča ďalej,
nože mi do štamprlíka nalej.

Do jednej nohy, do druhej,
šuhaj stratil krpce v Zázrivej.

Letmo hľadí, letmo pozerá, 
každá cesta rovnako vyzerá.

Kadiaľ teraz, kadiaľ ísť,
do večera treba domov prísť.

Podlomili sa mu kolená,
ustlala mu tráva zelená.

Vtáčik spieva, ďateľ  ťuká,
sokol striehne, sova húka.  

Slnko vyšlo! Ej dofrasa!
zvolaj šuhaj. Zem zatriasla sa.

Slnko hore a ja v hore,
prespal som i ranné zore. 

Moja milá od večera čáka ma,
isto žiaľom ona utápa sa.

Vôkol ozýva sa spev slávika,
v ruke drží polámené srdce z perníka.
                                                                                                                                                                                                                                                                
/26.8.2011/                                                               
   

Ušiak

Miloval ušiak svoju drahú,
zniesol by jej celú Prahu.

Ľúbil jej oči, ľúbil jej tvár,
vytvoril pre ňu svet bez chmár.

Miloval jej úsmev, miloval je pery,
bola nerozvážna, darmo jej veril.

Nechcela ublížiť, ale zranila,
nechcela zraniť, ale zničila...

Bohapustý blázon miloval a veril,
svoje srdce jej do rúk zveril.
/2011/

Čo je na tom?

Je to azda tak prekliate ťažké?
Milovať - pre lásku obetovať.
Je to zjavne nekonečne ďaleko,
kráčať s láskou a prisahať.

Svoje srdce raz a navždy odovzdať.
Každú myšlienku živej duši venovať.
Je to márnotratné všetko.
Nemyslieť a nevnímať.

Zabudnúť a spomínať,
žiť a nepremrhať,
do smrti jazvu vnímať,
zomrieť a dýchať...
/2011/

Farebný závoj

Vôňa tých čerstvých kvetov,
vpustila mi do duše leto.
Kráčala som arogantne, bez stôp,
ľahostajne, no všimla som si ho.

Díval sa tak uprene,
túžil mi dať kúsok neba.
Všetko to bolo vysnené,
vedela som, že sa to nedá.

Panovačnosť a nevôľa,
ťažko mi bolo stáť bez bôľa.
Už viem, splním mu sen,
obliečiem si závoj na jediný deň.

Miloval moje oči, moje dlane.
Moja neláska a vyrovnanie - jeho dane.
Miloval môj úsmev, moju tvár,
nežne mi do srdca rozprával.

Slová, slová, slová,
niekto moje meno volá.
Cítim vietor v živote,
vo vnútri čosi hrmoce.

Plávam ako oblaky.
Žeby láska? Žeby cit?
Vynárajú sa mraky.
Nechcem sa viac prebudiť.

Spoznal moju neveru,
bola som nesená.
Stratil vo mne dôveru,
bola som zničená.

Tráva je zelená,
jeho sila bola bezcenná,
jeho duša bola zmenená.
Smrť je červená.

Rozkvitol kvietok
v mojej biednej duši.
Vymyslel prietok
čistej vody na súši.

Zafúkal na lúke vietor,
znova mi patrilo jeho srdce.
Zatúlané svetlo zmietol,
moje meno bolo súce.

Azúrové nebo,
ríbezľové medze,
dokonalé steblo,
poľné nevädze.

Zamatový vzduch,
modrá tvár,
desivý žiaľ,
nekonečný svár.

Vôňa tých čerstvých kvetov...
Deň dýchal letom.
Kráčala som hrdo, bez stôp
s najdrahším kvetom.
/2011/

Sklonená

Škrípajúca smietka,
polámaný výhľad,
znetvorený pohľad,
milovaná dietka.

Čaruje z myšlienok, čaruje hluchá, 
divoký vietor, šialená sníva, 
maľuje človeka, maľuje ducha, 
ostrý mráz suchý pot z tváre zmýva.

Žialiaca dúha,
znie dážď padlý,
do očí sa rúha, 
zelený krík usadlý.

Bičované dni, bičované slová,
spieva tichú pieseň jemným hláskom.
Potrhané srdce, rozmočené drevá,
zachytí tú slzu zlatým kláskom.

Anjel nebeský,
puk biely nevinný,
život pozemský,
jej dych je povinný.

Liala piesok do dlane, liala vodu do mora,
lietala ako muška nevediac kam,
hľadela do tváre, hľadelá dokorán,
čakala a pritom kráčajúc niekam.

/2011/

Farebná

Polámané steblo trávy,
kus hliny vlažnej a blatitej,
kus života v tej zemi nahnitej,
kus ďalej, číre zrnká kávy.

Prach si a v prach sa obrátiš!
Pyšné ruže rastú, honosné a necudné,
narcisom sa puky tisnú, lakomé a chamtivé.
Si dúha a život si rozvrátiš.

V tej zemi pustej i rozvitej,
ušlo sa života i šípke tŕnitej.
Hýri všade rudé farby,
celé dni sa popri cestách hanbí.

Ranené srdce, boľavý cit,
nechajme si od žihľavy poradiť.
Poškrábaná stonka, lístok potrhaný,
nech to skúsi nechtík - práve prisťahovaný.

Ja som cesta, pravda a život.
Ľalia svoje oči otvára, čistá a láskavá.
Tam zas tuplipán lásku rozdáva-ľúdská, tá pravá.
Svoje zrnká do náručia vetra vyhoď!

Živá voda, ňou nasiaknutá zemina,
kvitne každá kvetina.
Vyprahla zem jediná, 
vydýchla dušu suchá kvetina.
/2011/

Život a ty

Milujem život, milujem svoj svet,
mám rada svojich priateľov,
chcem naplno žiť ako nádherný kvet,
rozvinúť sa a smiať sa tiež.

Žiť a nepremárniť,
cítiť a pochopiť,
nájsť a ukázať
všetkých zmysel ciest.

Cesty životom sú dve,
jedna je ľahká a dokonca priamo vidíš cieľ,
druhá je iná,
druhá je cesta spásy.

Miluj a ver,
usmievaj sa a ži,
deľ sa a na druhých nikdy nezabudni.
Buď tu pre nich.
/2006/

Možno raz

Možno raz,
keď príde čas,
príde všeko spolu s ním
a človek sa prebudí,

zo sna sladkého a krásneho,
zo sna dlhého a zvláštneho.
Možno raz človek pochopí,
čo srdce naozaj vysoko hodnotí,

že život na Zemi,
je len dovolenka,
že rozum je zmyslami.
Avšak, zostane nám spomienka.

Či už sladká ako med
alebo trpká ako trnka,
zostane v nás,
až kým nepríde smrtka.

Čierny plášť,
oči diabla,
v ruke kosa,
možno raz príde si i po nás.
/2004/

Briadka dedkova

Lietala bodka, lietala čiarka,
čarovali úsmev, pod ním malá briadka,
milovala cítiť, milovala vnímať,
ďakovala za dych, neprestávala čítať,

hltala tie vánky očami, tie farby ušami,
cítila tie spevy ústami, tie chute lícami,
videla ten šum rukami, ten čas pohľadmi,
dotýkala sa slov všetkými zmyslami.

Vyťahala dedka za briadku,
civeli spolu na bodku i čiarky,
čakala detskú rozprávku,
veľké žlté kvietky a v nich úzke dierky,

zemitý a vlažný vzduch za rána,
letela bodka a za ňou vrana,
stáda, stovky a tisíce, veľkých i maličkých,
prebudila nôtu vlna citov krehučkých.

Zodvihla rúčku, vytvorila tieň
nad očami vnímajúcimi skorú srieň.
Zobula topánočky, vkročila do trávy,
zamočila šaty od rosy, cítila ako sa tvári.

Deduško môj drahý, cítiš vôňu trávy?
Čerstvá a mätúca, svieža a čakajúca...
Sivela briadka, šumela zeleň plávajúca,
potiahla zas tú sivú hrivu - večny úsmev hravý.
/Máj 2011/

Pery

Pery, krehké sú ako sneh,
ktorý rozlieva sa na prírodu.

Lesknú sa ako hviezdy na nebi,
čo sa plavia na vlnách mračien.

Hľadia na svet slovami,
čo ich sami hlásali.

Vystlané sú básňou,
ktorá sa sama stratí,

a slová naposledy prevravia,
keď sa naspäť vrátia.

Pery sa s tým nezmieria
a naveky sa stratia.

Budú večne blúdiť,
až jedného dňa prestanú žiť.
/2002/